Našli sme pokoj v Španej doline



Keď sme vyrážali z Bystrice, mali sme trochu naponáhlo. Ďalší autobus by išiel totiž až na druhý deň, a tak sme si hneď aj precvičili naše bežecké schopnosti. A potom sme sa už zaviezli lesnými cestami preč od zhonu a ruchu mesta. Autobus nás odrazu nás vysadil na maličkom námestí, otočil sa a odišiel hneď preč. Nebyť dažďa, ktorý sa spustil len čo sme vystúpili von, nezavítali by sme do takéhoto pekného, dobového obchodíka, v ktorom zachovali starú pokladňu, váhy, police, všetko v ňom dýcha tajomstvom, iba tie moderné obaly potravín, ktoré akoby sa predbiehali vo svojej výstrednosti, to vôbec nepochopili.


Keď sme si už nakúpili jedivo a všetko potrebné, zistili sme, že dedinka by sa pokojne mohla napríklad nazývať aj Banská dolina. Banícky duch v nej totiž dýcha na každom kroku. Ako správni turisti sa fotíme pri starom odstavenom baníckom vláčiku v prostriedku námestia, a keďže už konečne prestalo pršať, posúvame sa ďalej. Pár metrov od fešného obchodíka dokonca stretáme baníka, ktorý však nebol fárať v bani, ale v neďalekej krčme, a ktorý nám napriek tomu nadšene rozpráva o šachtách, o permoníkoch, o orloji, ktorý sa má každú chvíľu otvoriť svetu. Námestie je spočiatku ľudoprázdne, ako sa však blíži celá hodina, turistov začína pribúdať. Zrazu sa spustí hromová hudba a orloj, ktorý sa najprv ponáša na kus kameňa, sa pomaly roztvorí a odhalí drevených baníkov v útrobách kamennej zeme. Orloj tu stojí ako pripomienka na zvonicu, ktorá v minulosti zvolávala robotníkov do práce, a funguje dodnes, keďže sa aj náš ochotný baník taktiež kamsi vyparí. 


Pokračujeme ďalej smerom k lomu, ktorý vidno už zďaleka a ktorý nás priťahuje. Preplietame sa najprv cez uličky domcov, ktoré si po celé tie roky zachovali rovnakú podobu, až sa dostaneme k lesíku, kam ešte turistické odpadky nevkročili a kde počuť prekrásnu melódiu - spev vtáčikov. Osviežujúcou prechádzkou sa dostaneme až hore, kde nás privíta kamenné more.

A potom ten výhľad.


S menšími obavami sa púšťame dole kameňolomom, kamene pod našimi nohami sa kotúľajú do rokliny a ja sa len modlím, aby sme sa podobne neskotúľali i my. Všetko nakoniec dopadne dobre, vlastne ešte lepšie, pretože sa vynoríme priamo pri jazierku pod lomom. Ani neviem, čo je na tom jazierku také zvláštne, je to len obyčajné malé jazierko. Ale napriek tomu bolo skvelé len tak pri ňom sedieť a oddychovať. A niekedy vám viac ani netreba.

Veru, sedela by som pri ňom snáď do večera, keby opäť nezačalo pršať, čo nás povzbudilo do ďalšej cesty, presnejšie pod jazierko, ktoré ústi do tenkého prameňa – predstavte si – rovno medzi dvoma domami. V mysli sa mi rozplývala vidina horúceho letného dňa s takouto osviežujúcou vymoženosťou hneď na dvore, a hneď mi bolo veselšie. Ešte narýchlo skúmame miestny kostol na ďalšom kopci, kým nás autobus neodvezie späť do mestského zhonu. Cestou sa snažíme uchovať v pľúcach ešte aspoň trochu čerstvého vzduchu a príjemných dojmov a v tichu prijímame pokoj, ktorý sme v tejto úžasnej dedinke mohli načerpať.


© I.V.

Comments